Písal sa štvrtok, 14. október a ja spolu s Mišom, Dejnou, Lilou a Piťom sme sa predierali pomedzi davy ľudí na letisku Schwechat. Po odbavení všetkých formalít sme plní očakávaní leteli do neznáma v ústrety novým zážitkom a skúsenostiam, ale hlavne podporiť myšlienku dobrovoľníctva.
V Sarajeve nás už s úsmevom čakala skupinka dobrovoľníkov na čele s Ivanou, asistentkou koordinátorky projektu 72 sata bez kompromisa. Počas blúdenia po perifériách Sarajeva, sme od nej v mikrobuse dostali základné inštrukcie, ale ani za nič nám nechcela povedať, na čom budeme pracovať. Po príchode do nášho prechodného bydliska, mimochodom bol ním kláštor, sme boli veľmi vrelo privítaní sestrami, ktoré sa o nás príkladne starali počas celého pobytu.
Ani sme sa poriadne nestihli zabývať a prehupli sme sa do pracovnej fázy nášho pobytu. V piatok po raňajkách sme fasovali ruksaky so všakovakým zbožím od chirurgických rukavíc (doteraz neviem na čo boli určené), cez jedlo, pitie až po tričko. To už si nás zobral do parády domáci fachman a poď ho klčovať porasty popri ceste. Osobne mi to pripomenulo táborové časy a s chuťou som sa pustil do strihania, sekania a trhania či už kríkov, burín alebo stromčekov. Napriek tomu to malo od tábora ďaleko. Z každej strany bol totiž cítiť závan minulosti, čo ešte viac vygradovali prelety vojenských vrtuľníkov a sutiny domov v okolí nášho dočasného pracoviska.
S pribúdajúcim časom pribúdali aj skupinky domácich dobrovoľníkov a náradie sa zrazu stávalo nedostatkovým tovarom. Ale v duchu hesla „Kto chce pozemok čistiť, náradie si nájde“ sme pokračovali až do večernej omše a takisto počas nasledujúceho dňa.
V sobotu večer sme si našli čas aj na kultúrne vyžitie a vybrali sme sa na vlastnú päsť prebádať zákutia Sarajeva. Pochmúrnu atmosféru mesta, ktoré sa po nie až tak dávnych ťažkých časoch vracia do normálneho života, umocňoval chladný dážď. Kto nevidel, nepochopí. Ale môžem Vás ubezpečiť, že každý dom, každý stánok, každý kostol, každá mešita a vôbec všetko hrá svoju úlohu písanú v jednom silnom príbehu, ktorý sa tu odohrával nielen v posledných rokoch. Snáď hovorím za všetkých, keď poviem, že som veľmi rád, že sme aj my svojou troškou mohli vniesť do tohto miestami smutného príbehu, trochu optimizmu a radosti…
