V poradí už desiateho ročníka vychýrenej skautskej 55ky (pochod na 55km) sme sa zúčasnili v značne oklieštenej zostave ja (Maťo) a Jožo. Zo štartu na bratislavskej hlavnej stanici sme vyrazili 6:37 ráno a ako to už býva zvykom, povedali sme si, že sa hecneme a skúsime zlepšiť naše umiestnenie z minulých ročníkov. Nasadené tempo bolo nemožné udržať dlho (aspoň som si to myslel)…
Ale napriek tomu, že sme sa plahočili vetrom zdevastovanými karpatami z čoho plynuli miestami lezecké, miestami pátračské úlohy, podarilo sa nám zamiešať karty vo výsledkovej listine. Na Pajštúne už bolo z 26. a 27. pozície 6. a 7. (ak sa nemýlim). Po zábavných stretoch s ostrieľanými turistami (30 ročná prax), ktorí dokonale poznali zákutia trasy a všemožné skratky, sme dorazili na Pezinskú babu na 2. a 3 priečke. A keďže bufet bol zavretý a my sme sa nemohli nadájať mokom v týchto krajoch známym ako Kofola, tak sme sa vydali v ústrety ďalším „útrapám“. Pýtate sa prečo útrapám? Ako by povedal tréner Filc, pochod bol (neviem ako u Joža, ale u mňa určite) plný zdravotných diskomfortov. Však to poznáte, dieťa počítačovej generácie obuje boty a myslí si, že je turista. Napriek tomu sa nám podarilo dojsť do cieľa (na Vysokú) o 15:57 a boli sme tam PRVÍ. Aby som to upresnil druhý a tretí, keďže no. 1 tam bol dve hodiny pred nami a počas búrky hore nenašiel kontrolu, ktorá sa bola schovať do nižších polôh. Samozrejme, nešlo tu o umiestnenie, ale o prekonanie samého seba a posunutie svojich možností o kúsok ďalej. Aj tak si však myslím, že to bol výkon za všetky drobné a budem na neho aspoň týždeň spomínať (potom ma prestane všetko bolieť).
Ďakujem Jožovi a tiež organizátorom za klasicky výbornú akciu a ako vždy verím, že o rok nás pôjde viac a tento výkon sa nám podarí zopakovať.
