Akcia zbúchaná z hodiny na hodinu. Pôvodne sme totiž chceli hľadať delostrelecké skrýše z prvej svetovej v lesoch okolo Kamzíka. Nepodarilo sa nám však odhaliť ani približné polohy a tak sme zmenili plány a zamerali sa na osvedčené opevnenie z pred WW2 – konkrétne Petržalskú časť. Na úvod poviem už len jedno… predstavte si lužné lesy v daždi…
Je sobota, sedem hodín ráno a ja sa náhle strhávam zo spánku(až do tejto chvíle veľmi výdatného), kvôli prichádzajúcej esemeske. Píše sa v nej „Nuz ja nakoniec nejdem…mama ma reci,ze je strasne pocasie a bla bla…a tak,no uzite si to tam.“ V polospánku prechádzam riadok po riadku a postupne mi dochádza od koho tá správa je – samozrejme od Lily. Keď som už úplne prebratý dvíham telefón a začínam maratón dohadovačiek a prehováračiek.
Všetko sme to nakoniec dohodli dvaja – Jožo a ja. Dlho sme váhali, kvôli nepriazni počasia, či pôjdeme pešo alebo na bicykloch. Rozhodnutie padlo, keď došiel big brother Ondro a zavelil, že sa ide na bikoch. U nás doma to vyzeralo všelijako… mama bola výrazne proti tomu aby som kamkoľvek išiel, ale tato zaritý flegmatik povedal, že je to moja vec a nech idem. Posledná vec ktorú som počul pred odchodom bola: „On ide na bicykli?“ To už som bol našťastie o dve poschodia nižšie a nikomu sa neráčilo ma naháňať.
Vychádzam z pivnice z odhodlaním a chybnými informáciami z pred pol hodiny, že neprší. Bunda premočená do poslednej nitky a chýbajúce stierače na okuliaroch však vraveli niečo úplne iné. V tomto stave som totiž prichádzal na miesto stretnutia – most Lafranconi. Cestou stretávam Joža a Ondra, vysmiatych od ucha k uchu… alebo že by som iba zle videl cez zmáčané, zašpinené a zarosené okuliare? Pod mostom sa k nám pridáva Peťo a po chvílí už vyrážame k bunkru s označením B–S-1.
Nachádzame ho veľmi rýchlo a počítame kolesa na grafitoch tanku – to bola prvá úloha. Medzičasom prestáva pršať a začíname pomaly schnúť. Nálada sa vylepšila keď sme po ďalších dvadsiatich minútach našli B-S-2 hlboko v lužnom lese. Pre naše dvojkolesové tátoše to bola nezdolateľná cesta a tak sme si začínali zvykať na to, že budeme mnohokrát nútení k pevnosti pešovať. Úloha dva spočívala v odmeraní priemeru otvoru na pravom pancierovom zvone. Naša dobrodružná nálada stúpala priamočiaro s množstvom blata na našich veciach.
Pre ďalší postup volíme inú taktiku a vydávame sa najprv k B-S-4, kde som pokračoval v náborovej akcii… no Lila zase odolala nátlaku a s odvolaním sa na nepriazeň počasia sa aj tento pokus skončil neúspešne. Po spočítaní skrutiek na kryte kanónu sa vydávame skrz rozkošné blatíčko čo najbližšie k B-S-3. Peťo bude vedieť o čom hovorím keďže ho cestou opustil blatník. Naše topánky a transportné zariadenia začali závratne naberať váhu aj objem, proti čomu protestovali nie len brzdy ale aj my.
Prichádzame k lesu a odkladáme bicykle pri stožiari vvn(pre neelektrikárov to je veľmi vysoké napätie). Ďalej sa vydávame opäť po vlastných. Po prejdení asi 500 metrov v smere kolmom na hrádzu, nachádzame mnohými zatracovaný a nenájdený bunker. Meriame šírku strieľne pri dverách a už už sa chystáme preč, keď tu zrazu to prišlo. Dlho očakávaná, všetkými avizovaná, nami ignorovaná víchrica. Pár padnutých konárov rovno pred našim zrakom nás presvedčilo chvíľu sa tam zdržať.
Ale predsa nás nejaký vetrík nemohol držať v šachu až do večera, hlavne keď Peťo chcel byť o 13:00 doma. Preto sa vraciame na hrádzu a lúčime sa s jedným členom expedície. Ďalej sme pokračovali už len 3 – bratia Sz a ja. Už dlho som nešiel po hrádzi naklonený o 30 stupňov, len preto, aby ma z nej vietor nezmietol… čo sa mu mimochodom aj podarilo a mali sme z toho ohromnú srandu – to bolo prvýkrát v ten deň, čo som musel zoskakovať z idúceho bicykla.
Pred nami sa objavil nový cieľ B-S-6, kde sme vyrušili domácich vychutnávajúcich si poobednú seánsu. Bratia rýchlo spočítali kovové oká, kým ja som všetko poctivo dokumentoval.
Jediný bunker ktorý sme nenavštívili bol B-S-7, lebo bol uprostred pola, jeho vizita bola nepovinná a množstvo blata na ceste k nemu neúnosné.
Ale to už sme sa blížili k B-S-8 a počítali sme množstvo písmen v značke výrobcu zámku, ktorým bol tento bunker zamknutý.
Už značne vyčerpaní pokračujeme k B-S-9 a tam počítame okná.
Posledný bunker, ktorý sa nachádzal tesne pri hraniciach s Rakúskom, s označením B-S-10, bol vzdialený sotva 30 metrov od diaľnice a napriek tomu cesta k nemu bola náročná, lebo viedla cez bahnité pole – ďalšia pešia túra. Meriame priemer rúry na streche a hajdy ďalej.
Vyhladovaní si predierame cestu proti silnému vetru a vydávame sa na iný koniec Petržalky k pevnosti B-S-13. Tam si dávam papaciu pauzu zatiaľ čo duo Esz počíta tyče na zamrežovanej strielni.
Ako tak postupujeme k B-S-14 uvedomujem si, že napriek tomu, ako je blízko hrádze(15-20 metrov) som si ho v živote nevšimol. Po trojitom overení počtu viditeľných strielní sa vydávame k bunkru poslednému a tým je B-S-15, nachádzajúci sa v tesnej blízkosti veľtoku.
Cesta bola strastiplná, lebo sme museli obísť rameno Dunaja až cez Ovsište, čo nám trošku predĺžilo plány. Nakoniec sme sa však predsa dopracovali k poslednému mohykánovi a splnili poslednú úlohu – spočítali kovové oká na obrube strechy.
Chcete vedieť ako to celé skončilo? Čítajte nás aj naďalej… To ako sme sa dopracovali k samotnému cieľu sa dozviete už čoskoro…
Verím, že pre všetkých zúčastnených to bol nezabudnuteľný zážitok aj napriek pár nehodám(Ondrove kúpanie v mláčke, Jožov bahenný zábal od kolena dole, moje preskakovanie riaditok :-D), ktoré samozrejme nenahraditeľne doplnili skvelú atmosféru.
Záverom už len dodám, že sa teším na ďalšie akcie podobného razenia dokonca možno s väčším počtom účastníkov.
