Technický denník : Skauti na Borinke
Od času kedy Peťo s Ivkou zavítali na návštevu do Borinských jaskýň sme debatovali, plánovali a pozvoľana dohadovali podobnú akciu pre Peťovu skautskú omladinu. Cieľov bolo hneď niekoľko. Okrem príjemného času v prírode, objaviť aj tajomný svet podzemia, trochu ho prebádať, spoznať jaskyniarov a hlavne, aby sme si prehliadku jaskyne aj zaslúžili, pomôcť jaskyniarom s nejakou tou pravou jaskyniarskou robotou. Na druhú stranu to bola aj fantastická príležitosť mladým ukázať jaskyniarsky svet i svet prírodných vied, ktorý ich môže očariť natoľko že sa začnú intenzívne o prírodu či jaskyniarstvo zaujímať…
Nastal teda deň odchodu na Borinku, stretli sme sa všetci na Nivách, zoznámili sa, podebatili o živote, nasadli do autobusu a júchú smerom k lesom. Vybrali sme zlatú strednú cestu pomocou fantastickej aplikácie mapy.cz, ktorá nešla ani po asfaltke ani cez Pajštún a po debate o schopnosti žien orientovať sa v teréne parvdepodobne geneticky a historicky podmienenej, dostali dievčatá úlohu viesť. Chlapci dostali tiež náročnú úlohu – nechať sa viesť. Aby sme cestou otestovali znalosti prírody a podobné atribúty skautom vlastné, skúmali sme aj lesný porast, jeho zloženie a samozrejme, podložie. Decká mali nájsť dva šutre, z toho jeden mal byť vápenec a druhý žula, alebo iná kryštalinická hornina. Boli však upozornení, že na tie žuly veľa času nebude.
Popri bádání a hľadaní správnej cesty lesom bol z kabelky vytiahnutý tromf v podobe geologického konpasu. Spoločnými silami sme usúdili že by sme sa mali uberať severným smerom, čo po konfrontácii s kompasom jemne nesúhlasilo s mojimi osobnými pocitmi, kde by sa sever, prípadne cieľ cesty nachádzať mal. Popri riešení priestorových problémov vyvstala zložitá hádanka : čo je na tomto kompase naozaj divné ? a možnosť riešiť ju až do večera. Kompas dostala na starosti Ivka ako vedúca dievčenskej skupiny a hneď sa šlo veselšie a snáď aj istejšie.
Dorazili sme k záhadným útvarom povrchu zemského, kadejako poumiestňovaných po lese. Vyzerali neprirodzene. Boli to zníženiny lievikovitého tvaru, tak pravidelé až sa nám nezdalo, že by vznikli prirodzenou cestou. Začali sme hútať. Po vylúčení niekoľkých hypotéz vzťahujúcich sa k mimozemšťanom, dopadom nebeských telies bomby nevynímajúc, sme sa zhodli a Maťo správne poznamelal, že na vine je voda. A tak sme si mohli krásne vysvetliť vznik závrtov na karbonátovom podloží a skonštatovať, že čas na hľadanie žúl pravdepodobne beznádejne vypršal. I šli sme ďalej v debatách spoznávacieho charakteru, o školách učení a bolestich kolenných kĺbov, až sme dorazili k veľmi zvláštnemu stromu. Nastala otázka, čo je to zač? Hneď sme sa začali tuho zamýšľať. Listy ako buk…kôra ako borovica. Po chvíľke ticha vyplneného intenzívnou kognitívnou činnosťou bola záhada vyriešená pohľadom hore a zistením, že sa jedná o oba tieto druhy, listy ku kmeňu nepatria a les sa nám začína miešať.
Po chvíľke sa začalo stmievať a dorazili sme na táborisko.
Večerný program pozostávajúci s konštrucie príbytkov, opečenia špekáčkov i iných lahodných šmakov bol ešte rozšírený o malú demonštráciu vzniku jaskýň, kde sme namiesto atmosférických zrážok (pH približne 5,5) použili 10% HCl (pH približne 1) a vápenec nám radostne zasyčal. Keď sme sa pokúsili aplikovať rovnaký postup aj na žulu, ostala chladá a ani sa nehla, nieto ešte syčať. Nadväzovala debatka o rozpustnosti, dôležitosti tektonického porušenia hornín i riešenie problematiky počítania mólových koncentrácií, ktoré decká riešia v škole. Okrem vzniku jaskýň rozpúšťaním vápenca sme sa porozprávali aj o používaní niektorých chemikálií na identifikáciu rôznych druhov hornín, kedy si ani skúsený geológ nemusí byť stopercentne istý analýzou „pouhopuohým pohledem“. Tu sme okrem kyseliny spomenuli Alizarín (1,2-dihydroxyanthrachinon), ktorý bol používaný hlavne na rozlíšenie vápenca od dolomitu na základe zmeny jeho zelenej farby na ružovú po kontakte s vápencom. Dolomit k dispozícii nebol, tak sme znova použili žulu, u ktorej reakciu nepredpokladáme, tak aj bolo.
Plán na druhý deň bol zasiahnuť do potoka s cieľom vrátiť jeho koryto tam kam partí, čím sa umožní práca jaskyniarov v pomore bez výraznejšieho zmáčania. Na poobedie bola za odmenu naplánovaná prehliadka sprevádzaných častí jaskyne Sedmička.
Práce na usmernení potôčika boli zaujímavé. Chlapci dostali za úlohu naplánovať a zrealizovať technické riešenie odklonu koryta s prihliadnutím na hydrodynamiku toku, kde sme sa snažili pomocou dreva, väčších kameňov a výkopových prác, prinútiť prúdnicu odrážať sa tak, aby nám zvyšok hrádze nepodmývala. Ďalej sa sústredili na prekopanie zaneseného bývalého koryta a inú chlapskú robotu. Dievčatá boli zaúkolované zhromažďovať materiál na stavbu hrádze, vystriedať chlapcov v kopaní kanála (v čase keď ich chalani vystriedajú pri nosení tých ťažších kusov šutra) a hlavne dohliadať na estetickú stránku formovania spomínanej hrádze.
Všetko sa zdarne uskutočnilo, skauti postavili peknú, silnú a premyslenú hrádzu, do ponoru už netiekla voda ani cícerkom a dokonca Andrej, ktorý pocítil jaskyniarskeho ducha, do ponoru vliezol a hneď začal kopať. Vytvorili sme teda reťaz a ťahali šutre až kým sme nevyhodnotili situáciu tak, že by sa nám predsalen nejaké kýble zišli a teda prácu odročujeme nabudúce.
Po obede každý nafasoval príslušný jaskyniarsky mudnúr a utekali sme sa schladiť do Sedmičky. Plánov bolo niekoľko a keďže sprievodca ešte nikdy nesprevádzal sám, akcia bola viacmenej bádáteľská. Do veľkého dómu sme trafili bez problémov kde nastal čas si niečo porozprávať o jaskyni, vzniku sintrových nátekov, zvláštnych útvaroch na stenách ktoré má zase raz na svedomí voda a čo všetko sa z nich dá vyčítať, tiež sme sa porozprávali o prieskume, meraní a objavovaní jaskýň a pomaly šli ďalej spoznávať Sedmičku. Najprv sme prebádali severovýchodnú časť, neskôr sme sa pustili na opačnú stranu cez horizontálnu plazivku a snažili sa nájsť okružnú cestu, no po chvíli bolo od tohto nápadu upustené, napriek identifikovaniu správnej cesty sprievodcu prepadla zodpovednosť za cudzie životy a istá pochybnosť.
Vyliezli sme teda jeden malý komínik, dali sa ešte puklinou kúsok smerom na súčasné pracovisko (predpokladám) a na záver sa vybláznili v bahennom tobogáne, ktorý spôsobil účastníkom najväčšiu radosť. Predpoklad, že v blate sa predsa rád váľa každý, bol teda správny.
Jaskyňu sme opustili v radostnej nálade a adekvátne špinaví, čo si vyžiadalo návštevu potoka a prinavrátenie kombinéz do stavu pôvodného. Popri praní bola odhalená záhada geologického kompasu a tiež v skratke predané vedomosti z kurzu geologického mapovania, zamerané boli úložné pomery v potoku, avšak na ploche vopred identifikovanej ako nevhodná, pre potreby rukolapnej ukážky však posatčujúca.
Nastal čas balenia, lúčenia a doplňovania žalúdkov, transport domov a plánovanie opätovného stretnutia niekde v lesoch, jaskyniach či na chodbách našej fakulty J
Akcie sa zúčastnili:
Skauti 34. Zboru Don Bosca Bratislava: Mirka Andrisková, Janka Bizoňová, Ivana Kasalová, Martin Kasala, Peter Minárik, Andrej Mjartan, Slávka Zoldová
sprievodca: Nela Filipčíková
V mene všetkých zúčastnených ďakujeme klubu SpeleoBratislava za možnosť zorganizovať takúto akciu.
Nela Filipčíková
