Je sobota, 5 hodín ráno, budík zvoní, slnko vykúka spoza horizontu a ja sa ťažko dvíham z postele. V tom si uvedomím, že ma čaká deň, ktorý bude vyzerať tak, ako by mal vyzerať celý náš život. Deň, počas ktorého sa takmer ani na chvíľu nezastavím a budem napredovať, s pomocou a pomáhajúc iným, až kým nedosiahnem vytúženého cieľa.
Po doladení posledných záležitostí týkajúcich sa obsahu batoha, za sebou zatváram dvere s tichým pozdravom spiacich rodičov. Malo nás ísť päť. No nakoniec s nami išiel aj Ondro, ktorého chalani odriekli účasť. A tak sa malá skupinka skautov (konkrétnejšie päť skautov + jeden civil – menovite Ja – Hrnčo, Chosze, Hupi, Kočka, Maťo, Lila) okolo šiestej hodiny ráno vydáva zo Žabotovej ulice v ústrety novým výzvam.
Naše plány spočívali v tom, že sa o štvrtej dostavíme na Vysokú, aby sme stihli film Muzika premietaný v Nostalgii o ôsmej večer. Ale kto to kedy videl, aby sa išlo podľa plánu. Preto sme sa nikam neponáhľali, veď ani nebolo prečo.
Ako správny skauti, sme si nemohli odpustiť pozorovanie subkultúr v lokalite malokarpatského regiónu, a preto sme poctivo navštívili pohostinstvo, kdekoľvek to len bolo možné.
Nikdy by ste neverili, čo sa všetko dá stihnúť počas celodenného pochodu. Nielen si užiť kopu zábavy s priateľmi, zistiť, ktorý štýl chôdze je ten najlepší, vyprázdniť si hlavu od bežných a mnohokrát nepodstatných problémov ale aj úplne šialené veci… napríklad naučiť sa derivovať (:
Na prvé dve stanoviská sme došli s pol hodinovým sklzom, ktorý sa nám už nepodarilo zmazať. Z toho dôvodu sme nestihli kontrolu na Čermáku (predposlednom stanovišti), ktorá sa asi ponáhľala na autobus. Našťastie na Vysokej sa nikam neponáhľali a dokonca sme dostali aj občerstvenie, ktoré všetkým padlo vhod.
Posledné kilometre trasy spôsobili všetkým či už menšie alebo väčšie problémy avšak o to lepší pocit sme mali po dosiahnutí cieľa.
Záver v našom podaní, vždy špeciálny, spočíval v tom, že sme prešvihli posledný autobus do Bratislavy, a tak sme museli povolať rodinných príslušníkov do služby a požiadať ich o dopravu. (Myslím, že môj tato si už na to postupne zvyká, za čo mu ďakujem… rovnako tak aj Duškovmu).
Zasa raz sme si dokázali, že nie sme žiadne B-čka a hoci sme došli poslední, myslím, že víťazom bol každý kto zvládol celú trasu, pretože dôležitý nie je len cieľ, ale aj cesta akou ho dosiahneme.
Ďakujem 104ke za skvelú akciu a ešte raz klobúk dole pred všetkými, ktorí to dokázali.
P.S.: Čo takto Trnavská stovka?
