Už dlho sa mi nestalo, aby som nevedel, kde mám začať s písaním článku. Tak sa vraciam do času zhruba týždeň pred táborom. Vtedy som totiž odchádzal na dovolenku, a napriek všetkému, jediné čo mi behalo hlavou, bol tábor a ako to celé dopadne. Čiže po týždni úžasného relaxu nasledovali pre mňa dva týždne práce, ktorá bola napriek všetkému ešte lepšia…
Keďže som prišiel až druhý deň na obed, pripravil som sa o moju obľúbenú činnosť, ktorou je stavačka. Táborisko vyzeralo výborne a jediný problém robil neutíchajúci dážď. Po rýchlych a letmých pozdravoch so všetkými účastníkmi som sa zaradil i ja do klasickej táborovej rutiny.
Medzičasom sa však odohralo niečo zvláštne. Našiel sa kufrík istého profesora Xaviera a tým sa odštartovala celotáborová hra. Firma Dharma Initiative totiž zháňala prísady do vakcíny proti neznámemu vírusu. Ešte v ten ďeň večer sme sa dohodli, že chudákovi profesorovi pomôžeme a budeme s ním spolupracovať. Ako sme však neskôr zistili, tak do celej akcie bola zapletená aj konkurenčná firma Komplex, ktorá sa snažila naše úsilie všemožne prekaziť. A tak nasledovala úloha za úlohou a jeden náročný deň plný nástrah za druhým. Za všetky sa oplatí spomenúť hľadanie prameňa (dokonca dvoch, ale k druhému sme sa nedostali, keďže sme sa brodili potokom), alebo lasery v lesoch neďaleko tábora.
Od úlohy k úlohe sme sa stále viac blížili k získaniu všetkých potrebných ingrediencií. Samozrejme hlavná dejová línia bola popretkávaná aj vedľajšími aktivitami, určenými na udržanie sa vo forme(napr. homeless academy, olympiáda a.i..).
Posledný večer sa podarilo všetkým štyrom skupinám vyzdvihnúť vakcíny so zamoreného územia, čo prispelo k vyliečeniu(alebo nie?… uvidíte).
Ani sme sa nenazdali a už tu bol prvý slávnostný táborák(spolu s odovzdávaním šatiek) pri príležitosti odchodu našich najmenších spolubojovníkov. Dúfam, že sa im páčil rovnako ako celý program.
Po ich odchode prišla nečakaná správa o tom, že vakcína nezaberá a celá hra začala naberať grády. Postupom času sme prišli na to, že profesor Xavier nie je nič viac ako podvodník, celú chorobu si vymyslel, a ide mu iba o jedno… získať poklad. Našťastie sa ôsmim odvážlivcom na trojdennom výlete, v útrobách Čachtického hradu, podarilo ukoristiť truhlicu v ktorej sa nachádzala mapa s neznámou šifrou. (Táto úloha bola zvlášť nebezpečná, lebo sa odohrávala v neskorých nočných hodinách a použitie akéhokoľvek zdroju svetla bolo nemysliteľné.
Podvečer pred odchodom sme sa snažili rozlúštiť šifru a zistiť, ako sa dostať k tomu, po čom pán X tak túžil. V tom sa však z našich radov vynorilo 7 zradcov a kumpánov firmy Komplex, ktorým jediný pohľad na mapu povedal všetko potrebné. Zabudli však na šifru, obsahujúcu podstatnú informáciu. A tak márne hľadali poklad tam, kde nebolo ani suchého lístia. Za niekoľko okamihov už dochádzalo k tvrdým stretom Komplexákov so zástupmi našich. Prvý nápor bol zdrvujúci, lebo sme ich zaskočili motorizovanou jednotkou. Ako sme sa blížili k danému miestu ( bol ním malý vodopádik v blízkosti pamätníka označeného na mape). Straty na obidvoch stranách začínali byť kritické a agenti Komplexu odhalili novú skrýš a utiekli s pokladom hlboko do lesa.
Znova sa však prejavila moc hesla “V jednote je sila“ a pre víťazstvo celku boli jednotlivci ochotný položiť aj svoj život, čo sa im nakoniec aj vyplatilo a úspešne objavili „navždy pochovaný“ poklad.
Ďalej nasledovalo už len hodnotenie a odovzdávanie cien. Netreba však zabúdať na to najpodstatnejšie a na všetkých táboroch najočarujúcejšie… záverečný táborák, ktorý môžeme znova nazývať aj sľubovým.
Hranica poskladaná z osemnástich poschodí vysoká skoro ako ja(cca 1,8 metra) a plamene šľahajúce do výšky šiestich metrov… to si pamätal v našom zbore málokto, až do pondelka 28.7.2008. Tento deň bol zároveň vstupom do skautingu pre 5 ľudí( menovite: Maťo Tichý, Martin Čičo, Mišo Mynár, Johny Predáč a Andy Schwarz) Netreba zabúdať ani na Tomáša Viteka, ktorý sľuboval v utorok 22.7.2008.
Posledný deň sa už iba zbalili zvyšné veci a hajdy dom.
Vzhľadom na reakciu detí to bol asi najúspešnejší tábor za posledných 5 rokov, za čo patrí vďaka hlavne Jančimu Pé, ktorý vymyslel výborný príbeh, ale samozrejme ďakujem aj ostatným, ktorí sa podieľali na príprave.
